UPOZORNENIE
Tento blog je o anime a vyskytujú sa tu články typu Yaoi a Shonen-ai ). Ak sa Vám to hnusí, nelezte sem a nepíšte ponížujúce komentáre, nie sme na to zvedavé a každý ma iný názor. Ak nemáte tieto, alebo týmto žánrom podobné žánre radi a chcete vyjadriť svoj názor, prosím slušne! Ináč Váš komentár vymažeme! Ďakujem za pochopenie... :)

Adminky: Terka-kun a Lucy!


Po tom, čo si odišiel 4. diel- Čo sa dialo po tom

27. října 2009 v 19:15 |  Po tom, čo si odišiel




Hidan sedel na posteli a v ruke držal album.
,,Kakuzu…" hľadel na fotku v albume.
,,Na každej spoločnej fotke si naštvaný. Prečo ma tak neznášaš? Prečo si odišiel?" neplakal. Ale v jeho hlase nebolo cítiť nič iné len ostrú bolesť, ktorá sa mu rvala srdcom. Bod zasiahla dokonale. Bez najmenšej chybičky.
° klop, klop °
Niekto zaklopal na dvere. Hidan rýchlo zatvoril album.
,,Vstúpte."
Dvere sa pootvorili a v nich sa zjavila blonďavá hlava.
,,Ach, Deidara. Želáš si niečo?"
,,Nie, Hidan… ja. Prepáč, ale chcem ti niečo povedať."
,,Hm.."


,,No vieš. Možno to nie je vidieť. Ja totiž nemyslím na nič iné len na umenie."
,,Deidara, prepáč. Sadni si, prečo stojíš?"
,,Oh, díky, no…" Deidara si sadol vedľa jeho spoločníka.
,,Vieš. Pred pár rokmi, keď som ešte o Akatsuki nemal ani tušenie, vyrastal som v Iwagakure
° kamenná dedina °. Žil som tam do dvanástich rokov. Vtedy som bol normálny študent. Bol som v tíme a mal priateľov. Ale ten, koho som miloval zo všetkých najviac bola vtedy jedenásť ročná Tenshi ° Anjel °. Strašne som ju ľúbil, ale nikdy som sa neodvážil povedať jej, čo k nej skutočne cítim. Až raz dostala misiu a… na tej misii sa niečo stalo a ona… ona zomrela." zadíval sa na Hidana.
,,Aha, to mi je ľúto. Ale, prečo mi to vravíš?"
,,Hidan, chcem ti týmto povedať, že už som nemal možnosť jej povedať, čo k nej skutočne cítim. Ale Hidan, ty ju ešte máš. Je iné,
keď vieš, že osoba ktorú miluješ je niekde tam, vonku. Ale je iné, keď vieš že je mŕtva a už nemáš šancu ju nájsť, povedať jej o svojich citoch, objať ju…"
,,Ach, Deidara. Ale čo mám robiť?!"
,,Hidan, ak je tvoja láska k nemu naozaj skutočná, choď a nájdi ho!"


,,Aha, takže váš kolega Deidara má podobnú skúsenosť s láskou. Takže vám pomáhal?"
,,Hej, pomáhal mi, ako sa dalo. A radil mi. Mal pravdu a ja, vždy keď som mal možnosť som šiel hľadať Kakuza. Všade som sa pýtal, dokonca som požiadal o pomoc aj niektorých členov Akatsuki, ale márne. Bez stopy. Šéf mi povedal, že v tíme budem sám, nepriradí ma predsa k Zetsuovi. Ale na ťažké misie som chodiť sám nemohol, takže práve keď mal nejaký člen voľno a ja som dostal misiu, poslal ma s ním. Bol to dlhý čas. Vtedy sa mi stal najväčšou oporou práve Deidara. Keby že vtedy nie je pri mne, tak neviem."


Psychológ a Hidan boli tak zahĺbení do tohoto rozhovoru, že si nevšimli niečo divné. Ale, bolo ťažké si to všimnúť už len kvôli tomu, že vonku pršalo a sklo bolo tmavšie ako zvyčajne. Za oblokom ich niekto tichučko sledoval a načúval tomuto srdcervúcemu príbehu. Premýšľal nad tým veľmi dlho, kvôli tomuto človeku mával často depresie a chcel s touto hrou skončiť. Po tom, čo si vypočul bol už sto percentne rozhodnutý. Už nechcel potláčať emócie. Snažil sa, alebo bolo to márne.


,,No. V núdzi poznáte priateľa." snažil sa odľahčiť situáciu a niečo si zaznačil do zápisníčku.
,,No hej." usmial sa a utrel si slzy.
,,Viete, bola to veľmi dlhá doba. Vlastne všetci mi pomáhali, ako sa len dalo. Konan bola veľmi milá, ona to chápala asi najlepšie. Asi to bude tým, že je žena. Takto to bežalo dlhý čas. Zvládal som všetky misie s každým z Akatsuki. Ale čas bežal a skoro ubehol rok. Ja som pomaly prestával dúfať, že ho ešte niekedy nájdem, že sa ešte niekedy s ním stretnem. Skoro som začínal zabúdať. Ale… po večeroch som vždy prepadol nostalgii. Vždy, keď som sa pozrel na jeho posteľ, na každú vec, ktorá mu patrila. Bolo to hrozné obdobie. Plné bolesti. Aj keď som mal priateľov, stále som cítil prázdnotu. Sám som nechápal, ako sa môže človek až tak zamilovať? Prestal som veriť. Už som vedel len to, že ho už nikdy neuvidím." usmial som sa.
,,Ale osud to zariadil ináč. Nakoniec…
Raz som dostal misiu v oblasti Takigakure ° skrytá vodopádová°. No a to bola tá osudná misia, na ktorú, keby som vedel čo sa stane by som nikdy nešiel. Viete, po tom čase som usúdil, že lepšie ho už nikdy nevidieť, ako zase stretnúť a zase odznova ucítiť tú bolesť a úzkosť."

Osoba, ktorá ich po celý čas sledovala prižmúrila oči. Zreteľne jej stiekla po tvári slza, aj keby sa tomu dalo povedať dažďová kvapka. Hidan…


♥ Až keď spoznáš, čo je láska, pochopíš zúfalé volanie LÁSKA, VRÁŤ SA!


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama